Autor Šimon Chyla neberie lebky ako symbol smrti, ale ,,len,, ako hmotu vytvarovanú do jedinečného, originálneho a krehkého tvaru. Pri stvárnení lebky do dreva sa jeho výber neorientuje na konkrétny druh či lokalitu výskytu zvieraťa, ale riadi sa výlučne príťažlivosťou tvaru objektu. Samotný tvar zatraktívňuje tým, že ho zväčší v istej mierke, alebo si sánky lebiek prispôsobí tak, aby vynikol tvar čeľustí. Lebka sa teda stáva akousi hmotou, ktorá je príťažlivá svojou formou, tvarom. To znamená, že spektrum vytvorených lebiek sa pohybuje od lebiek zvierat tunajších, cez exotické až po vyhynuté. Drevo, ktoré spracováva do podoby lebky je formované hlavne dlátami a teda tradičným rezbárstvom. Rozmerovo väčšie lebky sú vyrezané motorovou pílou. Použité dreviny závisia od tvorenej lebky. Ak sa jedná o lebky väčšieho rozmeru, je použité topoľové drevo. Hlavným dôvodom je, že topoľ dorastá do veľkých rozmerov, a teda poskytuje „veľký formát“. Pri menších drevených objektoch používa skoro bez výnimky javorové drevo, ktoré mu dáva možnosti ukázať sochárske zručnosti, keďže táto drevina je dostatočne tvrdá a húževnatá a je teda vhodná na tvorbu aj tých najmenších detailov.
Cieľ jeho tvorby je podčiarknutý farbou dreva, pretože tá vytvorí akýsi očný klam, kedy divák pochybuje, či sa jedná o skutočnú kosť, alebo perfektné prenesenie tvaru lebky do dreva. A tento dojem u diváka je pre autora východiskom i satisfakciou.